Ako to v Číne začalo ...

Ako si väčšina laikov myslí, kung fu nebolo vynájdené v kláštoroch Shao-lin, ani Lin-shao. Prvé zmienky o bojových systémoch sú z obdobia 4000 p.n.l. o z oblasti dnešného Mongolska a Číny. Boli to formy pästných súbojov s prvkami prehodov, strhov a boja na zemi. Táto forma sa nazývala Jiao Jji – zápas. Je nutné si uvedomiť, že vtedajšie obdobie bolo zmietané neustálymi klanovými vojnami a regionálnymi konfliktmi, čiže bojové techniky a štýly sa veľmi rýchlo menili. Prvotným princípom, ako to vo vojne chodí, je získať zbraň skôr ako ju získa ten oproti mne. Ak sa mi to podarí, mám väčšiu šancu vyhrať. Ak ale obaja zbraň po ruke nemáme, resp. ju máme obaja, prichádzajú k slovu bojové umenia. Vždy keď sa stret dvoch armád preniesol do individuálnych súbojov, bolo to bojové umenie. Keď sa strela skupinka ľudí v konflikte (aj v čase mieru) hovorili za nich ich bojové umenia...  Vráťme sa ale k Jao Jji. Podľa legiend ho vytvoril a sprecizoval prvý čínsky legendárny cisár – Žltý cisár. Bola to osobnosť sama o sebe. Vynikal v diplomoatických sférach, astronómii, bol skvelým ekonómom aj vojejským stratégom. Zdokonalil Jiao-Jji na systém presných úderov, útokov na vitálne body, strhov, podmietnutí, pák a lámaní kĺbov. Skrátka vytvoril niečo, s čím mali jeho vojaci na bojisku značnú prevahu. Tento štýl ale nebol globálnym pre celú Ríšu stredu. Čína – to boli množstvo menších kráľovstiev bojujúcich o nadvládu nad regiónom, až do zjednotenia v treťom storočí n.l. panovníkom Čchengom zo štátu Čchin. Ked si podrobil okolité územia a štáty, vyhlásil sa za prvého cisára pod nebesiami a začal s reštrukturalizáciou nového územia. Krajinu rozdelil do provincií, ktoré spravovali správcovia a tí riadili aj okresy, na ktoré boli provicnie rozdelené. Po celej vtedajšej Číne vybudoval sieť ciest a poštových staníc (boli to budovy so stajňami a keď prichádzal posol so správou, hneď si mohol vymeniť unaveného koňa za čerstvého a tak pokračovať v ceste). Bolo zavedené jednotné platidlo a ustálili sa aj miery a merné jednotky. Ľudia obývajúci toto obrovksé územie boli členmi mmohých národnostných skupín a etník. Ale odteraz sa všetci spoločne nazývali Číňami. Pocit národnej hrdosti a jednoty bol nevyhnutný vo formovaní zdravého a silného národa a aj štátu. Dôvod bol viac ako nevyhnutný – Mongolsko. Zdivené hordy pastierov lukostrelcov síce občas plienili pohraničné územia, no pod vedením silného vodcu by predstavovali smrteľné riziko. A taký vodca mal prísť... Ale spät k nášmu príbehu o počiatku bojových umeniach v Číne. Bojové umenia, až na výnimku armády, boli neorganizované a neucelené. Vyučovali sa len regionálne štýly a v rámci regiónu. Roľníci necestovali, boli viazaný na svoje pole a lán zeme. Obchodníci síce cestovali, no nevenovali sa bojovým umeniam, na to mali najatých žoldnierov. Tí cestovali, ale nepraktikovali bojové umenia, len bojové techniky, postrádali myšlienku a „cestu“. Vladári sa neznižovali k tomu, aby trénovali s obyčajnými ľuďmi, tak ich bojové techniky ostávali len v múroch palácov a hradov. Zostala nám tu ešte jedna vrstva ľudu a to mnísi. V Číne sú tri základné náboženstvá, lepšie povedané filozofie a spôsoby ako žiť. Konfucianizmus, založený filozofom Kuo´c, taoizmus a budhizmus. Práve spomínaný posledný vnáša trochu svetla do doteraz ponurého sveta bojových umení. Mních, filozof a mudrc Bodhidharma (čínsky Pchu´ť ta – mo, japonsky Daruma) prišiel v šiestom storočí na pozvanie cisárskeho dvora z Indie do Číny aby tu kázal o budhizme a filozofii a aby ľudí naučil ako žiť. Ako prvý na svojej ceste objavil kláštor Shao-lin, kde mnísi praktikovali budhizmus. Keď uvidel v akom stave je ich telesná konštitúcia (mnísi žili z darov dedinčanov a sami nepracovali, len meditovali) zhrozil sa. Samotní mnísi ovládali prvky boja, no bolo to viac menej len udržovania a relaxačná úroveň. Bodhidharma tak začal s ich ozdravnými cvičeniami v podobe prvkom z jógy (Bodhidharma bol Ind a jógu veľmi dobre poznal) a dychových cvičení. Až potom boli ich telá aj mysle dostatočne pripravené na skutočné bojové umenia. Prvým štýlom, ktorí sa mnísi začali učiť bol štýl známy ako „18 rúk Lo han“, Lo-han je v preklade budhov žiak a odkazuje na Bodhidharmu. Štýl sa postupne precizoval a zdokonaľoval, ako rástla aj technická a duchovná zdatnosť mníchov. Posledná verzia štýlu už obsahovala 180 rúk Lo-han. Kedže každý z nás je individuálny, bola potreba vytvoriť viacero škôl s štýlov aby tak pokryli jednotlivé potreby ľudí. Mnísi budhisti sa venovali meditáciám a pozorovali prírodu odkiaľ čerpali inšpiráciu a energiu. Sledovali aj zvieratá žijúce v okolí kláštora a ako reagovali na seba navzájom. Všimnli si, že medzi nimi prebiehajú boje o potravu aj o život a každé zviera bojovalo inak. Na začiatku tak bolo vybraných päť prvotných zvierat, ktorých pohybom boli prispôsobené ľudské a vzniklo prvých päť zvieracích štýlov kung fu. Štýl draka pre jeho schopnosť lietať a mohutný dych, zaručujúci pevné zdravie a dlhý život. Štýl tigra pre pevnosť kostí, agresivitu a silu. Škola leoparda pre jeho vitalitu a prispôsobivosť prostrediu. Štýl hada pre jeho rýchlosť a mrštnosť a stýl bieleho žeriava pre jeho stabilitu, eleganciu a precíznosť pri úhyboch. Mnísi, teraž už protagonisti kung fu pohybom prispôsobovali aj filozofiu jednotlivých zvierat. V boji bol tiger vždy agresívny, napredoval a jeho tehcniky boli silové, niekedy pomalé a vždy rázne. Had bol oproti nemu zákerný, manévroval, jeho útoky boli slabé, preto ich bolo veľa a na smrteľné body. Vždy našiel slabinu súpera a tam zaútočil. V boji protagonista zvieracieho štýlu nemá za úlohu premýšľať o nasledujúcom útoku alebo obrane, či technike. Jeho pohyb je inštinktívny a intuitívny. Ani zviera nepremýšľa. Ako náhle sa začneme zaoberať myšlienkami na ďaľšie pohyby alebo nebodaj možnosť prehry, prehráme. Tak tomu bolo a aj bude... Neskôr bolo pridaných ešte mnoho zvierat do repertoára kung fu ako opica, pes, modlivka zelená, orol, sokol, medveď, jeleň, škorpión. Ale to je zas iný príbeh...

                                                                                                        Peter Vlčko